PRÍBEH PESECKEJ LEÁNKY

 

Transylvánia, alebo lepšie povedané Sedmohradsko,  bola vždy tak trochu bájnou krajinou. Stačí si len spomenúť na Drakulu. Možno aj preto domáci nazývajú tento región – divoké srdce Rumunska. Od jedenásteho storočia bolo Sedmohradsko súčasťou arpádovského Uhorského kraľovstva. V dvanástom storočí tam na pozvanie vtedajšieho panovníka prišla silná nemecká komunita, ktorá dostala neskôr označenie Transilvánsky Sasi.  Vďaka nim  má dodnes veľa miest a obcí v Transylvánii, okrem rumunského názvu aj nemecké meno. Pravdepodobne práve táto nemecká komunita stála za intenzívnym rozvojom vinohradníctva a vinárstva v Transilvánii. Dnes patrí Rumunsko k desiatim najväčším producentom vína na svete. Vinohradnícke regióny Rumunska sú od seba veľmi klimaticky odlišné, ale tvrdí sa, že práve v Transylvánii vznikajú najkvalitnejšie Rumunské biele vína.  Pričom najpestovanejšou bielou odrodou je tu Feteasca regala (Pesecká leánka).

Kedže táto odroda má sotva storočnú históriu, v rýchlosti jej rozšírenia pravdepodobne sa jedná o svetovú raritu vo vinárskom svete. Nie je zrovna bežné, aby sa nová odroda behom jedného storočia od objavenia stala hneď najpestovanejšou odrodou v regióne.

Presný dátum jej objavenia nepoznáme. Legenda o jej objavení vraví, že miestny pestovateľ a šľachtiteľ Gaspari ju objavil v dedine Danes (Dünnesdorf), keď išiel byciklom na miestny trh. Zastavil sa pri miestnej gazdinke, ktorá predávala z košíka hrozna pod názvom Feteasca alba. Ako skúsený šľachtiteľ si okamžite všimol, že sa nejedná o odrodu Feteasca alba. Poprosil gazdinkú, aby mu ukázala, kde hrozno nazbierala a tak náhodou šľachtiteľ Gaspari objavil novú odrodu. Oficiálne bola odroda Gasparim predstavená v roku 1928 na Národnej výstave vína a ovocia v Bukurešti, ešte pod nemeckým názvom Dünnesdörfer Königsast. Až neskôr dostala pomenovanie Feteasca regala. Dlho sa viedli polemiky o jej genetickom pôvode. Moderné výsledky bádania dnes tvrdia, že Feteasca regala je výsledkom prirodzenej hybridizácie medzi odrodami Fetească Albă a Grasă de Cotnari.

 

 

Dnes už nie je presne známe, kto a kedy doniesol prvé kusy kultivaru Feteasca regala na Slovensko. Predpokladá sa, že to bolo medzi dvomi svetovými vojnami v obci  Veľký Pesek, neďaleko Želiezoviec. Na majetkoch grófky Ernestíny Coudenhovej, rodenej Breuner, sa tam vtedy vysádzali nové vinohrady. (O rozvoj vinohradníctva sa v okolí Želiezoviec  zaslúžil najmä jej otec Augustín Breuner – Esterházyho zať). Z Rumunska boli na výsadbu dovezené sadenice  Dievčieho hrozna ( Feteasca alba ) a Feteasca regala  sa pravdepodobne dostala medzi ne náhodou, ako nechcená prímes. Zase tá náhoda …

Ernestína Coudenhová
Ernestína Coudenhová

Počas druhej svetovej vojny sa okolí Veĺkého Peseku ťažko bojovalo a veľa vinohradov bolo poškodených. Obyvatelia mali iné problémy ako sledovať neznámy kultivar vo vinohradoch. Hneď po vojne, už v roku 1947 bol z pôvodných výsadieb Dievčieho hrozna ( Feteasca alba ) prvýkrát vyselektovaný neznámy kultivar. Stále však nebola istota, o akú odrodu sa jedná, ale začalo byť jasné, že okrem odrody Feteasca alba je vo vinohradoch vo Veľkom peseku vysadená aj iná odroda.

 Vyselektované, čisté odrodové výsadby tohto neznámeho kultivaru od roku 1951 systematicky sledoval a študoval Michal Zabadal, vedúci viničného hospodárstva v Šalove (Štátny majetok, národný podnik Želiezovce ) spolu s kolegom Ernestom Horníčkom. Postupne začali mať istotu, že neznámy kultivar je Feteasca regala. Osobitná odborná komisia zložená z odborníkov v roku 1965 oficiálne potvrdila, že rozdiely medzi kultivarmi Dievčie hrozno ( Feteasca alba ) a neznámym kultivarom z Veľkého Peseku sa dajú rozlíšiť už vizuálne. Aby sa mohla s istotou dokázať totožnosť neznámeho kultivaru s rumunským kultivarom Feteasca regala, na ktorý sa usudzovalo, objednal sa výsadbový materiál porovnávacieho kultivaru priamo z Rumunska a na skúšobni Hlavnej odrodovej skúšobne viniča ÚKSUP v Bratislave ho vysadili v roku 1971. Podrobným morfologickým opisom obidvoch kultivarov – neznámym z Veľkého Peseku a Feteascaou  regalou z Rumunska sa následne potvrdilo, že sa jedná o ten istý kultivar.

Na základe týchto skúšok prvého stupňa bol v roku 1973 kultivar vysadený v rámci skúšok druhého stupňa aj na nasledujúcich skúšobných staniciach vtedajšieho ÚKSUPu:  Bratislava, Dolné Plachtince, Oblekovice (Znojmo) a Remetské Hámre (Michalovce).

V roku 1974 prihlásil Michal Zabadal  kultivar Feteasca regala z Veľkého Peseku do štátnych odrodových skúšok, pod názvom Pesecká leánka. Tento názov dostal kultivar podľa obce Veľký Pesek, kde kultivar vyselektovali v roku 1974 zo zmiešaných výsadieb. Návrh na definitívne povolenie vysádzania kultivaru Feteasca regala vo vtedajších Československých vinohradoch schválila Štátna odrodová komisia v Bratislave dňa 18. apríla 1979.

V osemdesiatich rokov dvadsiateho storočia zažívala Pesecká leánka v okolí Levíc obrovský výsadbový boom. Na vulkanickom podloží dokázala totiž aj v chladnejších ročníkoch, keď hrozno malo nižšiu cukornatosť, stvoriť príjemné aromatické víno, ktoré ľuďom chutilo. Bohužiaľ, jej druhá vlastnosť, a to vysoká úrodnosť ju na konci dvadsiateho storočia priviedla takmer k záhube. Vinohrady sa preťažovali a vína boli tenké, fádne. Navyše, prišla porevolučná doba, keď moderné a dobré bolo len to, čo zo Západu prišlo. Zrazu sa princezná  z  Transylvánie ocitla na periférii záujmu, odsúdená na produkciu sudového vína neveľkej kvality. Plochy vysadené Peseckou leánkou sa začali prudko zmenšovať a kúpiť nafľašovanú Peseckú leánku – bolo doslova nemožné!  Mala tak zlé meno, že ju takmer nikto nechcel fľašovať.

Jeden z prvých, ktorý si začal uvedomovať jej vzácnosť a jedinečnosť, bol Marek Uhnák z vinárstva Pivnica ČAJKOV. Všimol si, že v Čajkovských viniciach sa nachádzajú minimálne štyri klony Peseckej leánky a každá z nich má trochu iné vlastnosti. Začal Peseckú leánku doslova študovať a tvrdohlavo aj fľašovať. Ukazoval ľuďom, že pri citlivom zaobchádzaní vie dať jemné a charakterné vína. Aj vďaka nemu, dnes Pesecká leánka pod vulkánom Sitno zažíva svoju renesanciu.